Michalovce sú hokejové mesto, kto si myslí opak je na veľkom omyle. Však pokiaľ je tím na treťom mieste od konca a má priemerne najvyššiu návštevnosť v lige tak to už veľa vypovedá o láske ľudí v tomto regióne k hokeju. Ľudia ostávajú verný svojmu klubu aj v dobrom, aj zlom. To Michalovčania preukázali tiež, však Dukla nevyhrala doma od 2. októbra! Napriek tomu návštevnosť nijako neklesala, fanklub naďalej bol ochotný aj vypľuť dušu za svojich obľúbencov. Túto sériu nie a nie prekonať, aj keď sa tu vystriedalo veľa kvalitných hráčov a bol vymenený aj tréner. Vymodlené víťazstvo prišlo nakoniec včera, 20. novembra nad Prievidzou. Po vyše jeden aj pol mesiaci konečne výhra aj doma! Na jednej strane skvelé, na strane druhej sa hralo s Prievidzou, klubom ktorý je úplne posledný v lige a kolo predtým sme u nich dostali 8:3! Takže je otázne nakoľko sa môže toto víťazstvo heroizovať.
Ale vrátim sa do situácie tesne pred týmto duelom. Ako člen fanklubu si myslím že môžem čo – to porozprávať.
Pred zápasom sme sa stretli skôr, asi pol hodinu. Pomaly vyprchávali nádeje a chceli sme na tom niečo zmeniť! Keď som dorazil pred štadión ja, chlapci urobili dva transparenty – 1. „Nechceme II.ligu“ a 2. „Vy nehráte, my nefandíme. Kde je naša Dukla?“. Áno, možno bol vybraný trochu silnejší slovník ale každý iste uzná, že toto bola aj silnejšia situácia. Prebehla krátka porada a dohodli sme sa, že „Nechceme II.ligu“ vyvesíme a ten druhý, ten len keď bude treba. Ďalší nápad, vyslovene na „zdravé naštvanie“ bol zapáliť sviečky.
Zápas začal. Čudné, nehrali sme tak ako bolo zvykom a boli sme lepším tímom. Však bodaj by nie, hrať proti poslednému! Bohužiaľ, do tretej tretiny sme vstupovali stále s výsledkom 0:0. Prišila šanca pre transparent č.2. Vybrali sme ho pred začiatkom, keď prichádzali hráči Dukly. Ešte pred úvodným hvizdom sme ho však opäť zložili. Súčasťou dohody pri ňom bolo, že prvé tri minúty budeme úplne ticho. Aj sme boli. Opäť išlo z našej strany iba o to, že chceme urobiť všetko, čo je v našich silách aby sme nakopli Duklu. Povzbudzovali sme doteraz poctivo všetky zápasy a nepomohlo tak teraz sme ich išli - zas použijem ten termín- „zdravo naštvať“. Bohužiaľ toto využili podnapité individuá, ktoré stáli za nami na pokriky ako Kde je naša Dukla?, My chceme hokej a Prievidza. Možno sa ozvali sem tam aj predtým, ale pozorný divák zaregistroval, že ANI RAZ sa k nim neozvali aj bubny a ANI RAZ to nekričal niekto z oficiálnych členov fanklubu. Po uplynutí troch minút sme sa opäť pripomenuli a to mohutným skandovaním (tuším Poďme Dukla, poďme do toho). Pár sekúnd po tom ako sme začali padol 1. gól Dukly a za ďalšiu ani nie minútu už bolo 2:0! Ihneď sme sfúkli sviečky.
Zvyšnú časť hry preskočím, nakoniec to skončilo 4:2 pre nás. KONEČNE! Všetci čakali na pozápasový rituál, ale nič. Hráči po podaní rúk išli do šatne, iba Robo Marton prikorčuľoval k nášmu sektoru zo slovami, že jeden s fanklubu má ísť do šatne.
Hráči sa tam sťažovali na fanklub, že tie sviečky a to, že bolo počuť pokriky Prievidza, Kde je naša Dukla a podobne si vyprosia. Že pokiaľ chceme byť takýto, tak nemusíme vôbec chodiť! Tieto slová som počúval doslova s „otvorenou hubou“! Pre boha, tí istý hráči, ktorý predtým doma mesiac a pol nevyhrali teraz pri prvom trojbodovom zápase si diktujú takéto požiadavky?! Myslia si, že ľudia, ktorý to aj kričali nemajú právo byť nahnevaný, keď poctivo platia vstupné každý zápas (ktoré je v Michalovciach mimochodom tiež na zamyslenie – 2€ na skoro predposledný tím v I.lige) a vidia stále to isté po zápase – veselých hráčov hostí. To skutočne tí, ktorých mená som tak skandoval chýba aspoň trošku sebareflexie? Vo svete je bežne, že aj pri menších sériách porážok fanklub bojkotuje celý zápas. Čo by sa potom stalo? Urazene by bojkotovali ďalší oni?!
Áno, možno to pár podnapitých indivíduí prehnalo, ale prečo by pre nich malo trpieť zvyšných 1 200 divákov?! Skutočne núti ma to si položiť otázku ČI MY CHODÍME NA HOKEJ PRE NICH, ALEBO ONI HO HRAJÚ PRE NÁS, DIVÁKOV??
Nečakal som to od hráčov Dukly a nemôžem ich postoju uveriť doteraz. Zajtra (nedeľa, 22.11.) sa hrá veľké derby vonku, s Trebišovom. Dlho som sa na ten výjazd tešil, ale teraz hovorím, že tam nepôjdem! Pokiaľ sú pre nich fanúšikovia taký nežiadúci tak nebudem robiť naprieky! A to hovorím ja, čo som v tejto sezóne nevynechal ŽIADEN domáci zápas Michaloviec a dával som svojím hlasivkám vždy poriadne zabrať. A ďalej takisto čestne prehlasujem, že žiaden z tých pokrikov, čo sa ich tak dotkol som nekričal.
Jednoducho z tohto detinského správania oranžovo-čiernych som sklamaný. Myslím, že sa dá pochopiť hnev niektorých ľudí na štadióne, aj keď priznávam nemali to kričať. Zas víťazstvo nad outsiderom súťaže nieje až taká veľká vec ako si to oni myslia. Skôr povinnosť.
Nakoniec mi nedá nepovedať, že som nič z týchto vecí nechcel vyťahovať na verejnosť, povedal som si čo sa stalo – stalo sa. Keď ničomu inému, aspoň tomuto ma priučila kniha Krstný otec. Ale keď som prišiel domov a polhodinu po skončení zápasu som si mohol prečítať slová Juraja Minčáka „ Tak o takých divákov naozaj nestojíme a preto sme po zápase neostali na ľade a nezakričali sme si na oslavu víťazstva“, to ma skutočne dorazilo...
